Foto: Inaque
Toľko zvukov, toľko života
Americká novinárka a esejistka Vivian Gornick sa narodila v newyorskom Bronxe, v bytovke plnej žien a detí, kde bolo toľko zvukov a toľko života! Predtým bývali v dome s pestrejším národnostným zložením, no presvedčenie, že „ak ste v menšine umlčí vás to“, rodinu priviedlo k myšlienke presťahovať sa do prevažne židovského domu. „Pravdou je, že ,inakosť’ Talianov, Írov alebo židov medzi nami poskytovala korenie a záujem, zaujímavosť, zmysel každodenného života a dodávala vzrušenie veciam, ktorých sme sa na pohľad obávali, ale v skrytosti sme po nich túžili,“ spomína Vivian Gornick na detstvo.
Je to písanie nielen odvážne, ale aj ostré, nielen úprimné, ale až drsné, a pritom jemné, aby zachytilo všetky nitky posplietaných vzťahov
Hoci dej sa odohráva od 50. cez 60. a 70. roky, príbeh je svojou témou a pôsobivým spracovaním nadčasový. Brilantná spisovateľka nám dáva ochutnať všetky vône, chute a zvuky svojho detstva aj neskorších rokov, v ktorých sa jej život zapĺňa manželom Stephanom aj dvoma neskoršími milencami. Jeden vzťah bol viac intelektuálny, druhý bol výkrikom po stratenom detstve a erotickým únikom pred svetom, tretie puto vníma ako výsostne erotické, hoci strávili dlhé chvíle aj vo vášnivých rozhovoroch. Každý jej vzťah bol iný a každý jej pomohol odhaliť inú stránku seba samej. „V zásade sme sa na všetkom zhodli, ale v každodennom živote sme nikdy nechceli to isté v rovnakom čase. Každý z nás mal pocit, že sa musí buď s niečím zmieriť, alebo ustúpiť. Jeden z nás sa vždy cítil vykoľajený,“ opisuje svoje manželstvo, ktoré sa napokon rozpadlo.
Čítajte viac Kniha týždňa: Pokrivený pluh
Vivian Gornick nás oboznamuje so svojimi ľúbostnými skúsenosťami s otvorenou mysľou aj srdcom, no, ako trefne píšu kritiky, bez akýchkoľvek eufemizmov a terapeutických banalít. Práve v tom je čaro jej písania: je nielen odvážne, ale aj ostré, nielen úprimné, ale až drsné, a pritom jemné, aby zachytilo všetky nitky posplietaných vzťahov – s matkou, s milencami, a najmä so sebou samou. Tak ako sa autorka a rozprávačka vo chvíľach výnimočných zážitkov stáva raz jednou, raz druhou postavou vo svojej autobiografii, čitateľ sa stáva ňou, autorkou a rozprávačkou príbehu.
Čítajte viac Kniha týždňa: Ostrov stratených stromov je raj aj peklo na zemi
Zväzujúca blízkosť
Výrazná, dominantná matka prichádza na scénu hneď v úvode knihy a zostáva na nej až do poslednej stránky, všadeprítomná, ako bola všadeprítomná v živote svojej dcéry. Obdivujeme jej neskrotnú energiu, ktorú rozdávala spolu s dobrými radami susedkám, jej " zdravý sedliacky rozum", ktorý stanovil životu presné hranice. Keď však jej muž predčasne zomiera, uzavrie sa vo svojom smútku bez ohľadu na iných. „Jej úzkosť bola pre mňa neznesiteľná. Privádzala ma do šialenstva. Potrebovala som ju. A keď sa tak nestalo, tiež som sa ponorila do úzkosti,“ spomína dcéra.
Vo vzťahu s matkou sa odráža vlastná autorkina cesta časom, hľadanie seba samej, odmietanie tlaku spoločnosti a manipulácie
Dievča, ktoré v rodine ľavičiarskych robotníkov získalo vzdelanie, sa tým stalo diverzantom vo vlastnej rodine. Ku generačnému a povahovému odstupu sa tak pridal ďalší rozdiel a veci sa komplikovali. „Môj vzťah s matkou nie je dobrý a často sa zdá, že s postupujúcim časom sa ešte zhoršuje,“ konštatuje autorka memoárov. Navzájom sa hádajú, zraňujú a zahŕňajú výčitkami, ale aj smejú a spomínajú. Napriek všetkému tieto dve ženy zostávali súčasťou svojich životov.
„Sme uväznené v úzkom kanáli blízkosti, intenzívnej a zväzujúcej,“ dodáva dcéra. Chodia spolu na prechádzky, pijú kávu a debatujú. Dcéra rada provokuje, chce sa domôcť matkinho uznania. Matka jej dopraje skôr kritiku. No jedného dňa si obe budú môcť povedať: „Žijeme dosť dlho na to, aby sme celé minúty vnímali jednoducho to, že sme spolu na svete, a nesústredili sa na to, čo každá dostáva alebo nedostáva od tej druhej.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Zmätenosť môže byť aj šťastná
Vo vzťahu s matkou sa odráža hlavná rovina memoárov, vlastná autorkina cesta časom, hľadanie seba samej, odmietanie tlaku spoločnosti a manipulácie či už zo strany matky alebo mužov, úzkosti, pochybnosti aj číra radosť z tvorby a poznanie, že je skutočnou spisovateľkou. Hoci si často myslela, že si „nedokáže sama seba predstaviť, ako sa zmocňuje väčšieho územia či už v láske, alebo v práci“, už len touto knihou to určite dokázala – zmocnila sa svojím príbehom čitateľa.
Čítajte viac Kniha týždňa: Ženy, ktoré zostali
