Foto: Slovart
Keby ste Zdochliare hľadali na mape, nenájdete ich, pretože môžu byť všade
Kde sú Zdochliare?
Keby ste Zdochliare hľadali na mape, nenájdete ich, pretože môžu byť všade. Môže to byť hocijaké mestečko na konci sveta alebo aj celá krajina. Presne tam pred sto rokmi žil lekárnik Vilmos Singer, ktorý mal v povahe ľuďom pomáhať. A tak do svojho domu prichýlil rodinu v núdzi, manželov s dieťaťom. Ich potomkovia v dome žijú dodnes a niektorí z nich cítia, akoby cez jeho steny prechádzali nepokojné duše. Hľadajú sa navzájom, aby si stihli medzi sebou dorozprávať, na čo im život nestačil, priznať si, čo zbabrali či zameškali.
Čítajte viac Prichádza Mastný muž. Spoznáte ho?
Hoci sú Zdochliare na konci sveta, nevyhli sa im žiadne veľké svetové pohromy, ani vojny, ani španielska chrípka medzi dvoma vojnami, ani znárodňovanie či covid. A nevyhli sa im ani tie malé ľudské katastrofy, násilnícki či sebeckí muži a ženy, čo až prineskoro vedia dvíhať hlavu, ľudia, ktorí by spolu byť nemali a predsa spolu žijú, a deti, ktoré nikto nepohladká. Všetko z toho nazrelo aj do Vilmosovho domu, z ktorého sa medzitým stala bytovka pre štyri domácnosti.
Čítajte viac Kniha Ukrajinca nominovaného na Nobelovu cenu za literatúru už vyšla po slovensky. Aký je Žadanov Internát?
Román Vandy Rozenbergovej sa ako vlak pomaly rozbieha časom, do kupé si prisadajú stále noví cestujúci a väčšinou vôbec nie sú sympatickí. Až na pár výnimiek. Štebotavé mladé dievčatá, zrobené aj ušliapnuté ženy, tyrani aj muži, ktorí si zle vybrali, mudrlanti, čo sa svetu rozumejú viac než iní. Útržky z ich životov sa v románe miešajú, ak vo svojom príbehu nenájdu spásu, tak aspoň vyústenie. Ako všetci.
Čítajte viac Spisovateľka Vanda Rozenbergová: Do krčmy chodím pracovne
Deväť detí
Možno máme pocit, že súčasnosť sa nám veľmi nevydarila, s inžiniermi, čo si titul dajú vygravírovať na dvere, diplom nemajú, no vidia do všetkého – ako pán Mrkva. So ženami, čo sa nikdy neozvú – ako pani Mrkvová. S dievčatami, čo si režú ruky a nikdy nedostanú, po čom túžia. Alebo s tými, ktoré matky učia byť milé, nech sa deje čokoľvek. S obchodníkom, pre ktorého pár sú traja. Alebo aj s historikom, čo sa oženil s teplákmi manželky telocvikárky. A predsa sa v tých štyroch bytoch nájde miesto aj pre lásku a nádej.
Čítajte viac Kniha týždňa: To, čo máš okolo krku
Niektoré osudy sa v dome podobajú, akoby len prešli časom. Kedysi tu žila Marta, jej muž sa volal Ušatý a vôbec ju nepočúval. Mali spolu deväť detí. On chodieval za prácou a ona sedela doma. Nebola nikde. On cestoval do kúpeľov „za vynikajúcu prácu“, fotil sa tam s cudzími ženami, ona mala ruky povykrúcané zo studenej vody, v ktorej prala na ich deväť detí. „Tisíc ráz podali lyžicu, navaľkali kilometre šúľancov a vymiesili tony cesta. Tisíc ráz sa obarili pri zlievaní zemiakov, tisíc ráz čičíkali dieťa, strúhali ceruzky, lúpali vajcia na desiatu. Stovky vajec,“ hľadí Marta na svoje ruky. Nikdy nemala žiarivé oči a otvorené ústa, keď jej muž rozprával svoje zážitky. „Aká som zlá žena. Neprajná, vedela o sebe a vedela aj, že by tiež chcela zvádzať, nastupovať a vystupovať z vlaku, nechať si odniesť kufrík. Tiež by bola schopná brázdiť nástupištia v topánkach, ako má kolegyňa a zakaždým, keď si doma obliekala šatovú zásteru, pomyslela si, dnes posledný raz.“
V príbehoch ľudí z Vilmosovho domu sa miesi láska s ľahostajnosťou, bezmocnosť s nádejou aj zúfalstvo s odvahou
V príbehoch ľudí z Vilmosovho domu sa miesi láska s ľahostajnosťou, bezmocnosť s nádejou aj zúfalstvo s odvahou a často sa na seba podobajú ako španielska chrípka s covidom. Sto rokov túžby po lepšom živote. To všetko sa skrýva v záhyboch starého domu kdesi v Zdochliaroch. Najradšej by sme si povedali spolu s autorkou: všetko je inak a nič z toho sa nestalo a nikto nezomrel. Lebo tak ako v minulosti, aj dnes každý hľadá mier a odpustenie.
